A MÁM ŤA NA KRKU, ZLATO...

Bol raz jeden sob. Ružový sob. A ten sob nakúpil si soby. Veľa sobov. Alebo to boli jelene? Na krabičke ale tuším stálo označenie "losy"... Pravdou neodškriepiteľnou a fotozdokumentovanou však zostáva, že ich bolo veľa.:-) Keď sa sob ružový pýtal, čo so sobmi novými vykonať, pár z nás sa ozvalo (a tým svoj osud spečatilo;-). Boli sme vyzvaní. Svoj vlastný sobí pár si osedlať, skrotiť, vyfešákovať. Každý po svojom. A tak k nám paroháči domov docválali, aby sme si s nimi poradili, mená im dali a vám ich nakoniec jedného po druhom ukázali.:-) V pondelok nám svojho Karola predstavila organizátorka tejto olympijskej DIYsciplíny Nika, v utorok nás s Ferdom a Ferdom zoznámila Jane33, zajtra uvidíme, aké meno a šat dostanú paroháči u Olív. No a dnes... dnes vás oboznámim s tým mojím sobolosojeleňom. Nech sa páči, zoznámte sa: to je Zlatko.;-)

Zlatko ale nebol zlatkom od narodenia...

Vlastne, keď parohami zabúchal na naše dvere, stál pred nimi paroháč strieborný, asi cínový...

No my sme spolu mali iné plány. A tak som nemú tvár malou špongiou a matnou bielou farbou namejkapovala

a vytvorila tak základ pre ďalšie líčenie.

A pán Los začal chytať farbu. Indigovo-fialovú (akrylovú) farbu.

Keď bol celý načisto zindigovaný, rozkázal si zlaté náušnice. Čo náušnice, celé zlaté uši! Nemohla som mu povedať nie. Na zvieratká ja mám slabosť. A na pozlacovanie jemným plátkovým zlatom tiež. Pustili sme sa teda spolu do zlatistej horúčky...

...plátok po plátku, uško po ušku...

...až k tým zlatým ušiam začali pribúdať aj zlaté parôžky.

A nemusím vám istotne hovoriť, že celý ten pozlacovací čas som sa najviac tešila na to, ako tomu čumáčikovi fialovému pozlátim ňufáčik. Ach, ten je! Ako živý. Tá papuľka - na zahryznutie! /ospravedlňte, prosím, dočasný zvýšený prejav citov/ ;-)

Pán Indigó omotal si ma totiž načisto okolo prstu. A ja som mu okolo fialovo-zlatých parohov omotala fialovú koženú šnúrku.

To máš za to, zlato!

Ale, čo mám za to všetko zlato ja? Teba (od)teraz na krku. K bielej košeli alebo fialovému pulóvru.
Hmmm, férový obchod.;-)
Máš kukuč trochu drsný, a predsa taký zlatý! TY, môj statement necklace, si pre mňa ako stvorený!


-end-

KAFE, DORT and SHARKS

Na kávu a koláčik je čas kedykoľvek. A na kafe a dort práve teraz. Práve teraz totiž na blogu s týmto chutným názvom prebieha súťaž o jedinečný náhrdelník od štúdia Tyformy, ktorý pripomína nielen ušká od kávovej/čajovej šálky, ale aj (kráľovskú?) korunku. A povedzte, kto z nás by takú korunku nechcel, nepotreboval, netúžil mať? Ja teda hej. A tak sa idem súťaži postaviť čelom (teda vlastne obľúbeným šperkom) a ťahám z vreca ten jeden, jediný, vybraný, do súťaže hodený ako žralok do vody. Ale taký žralok sa rozhodne vo vode neutopí a ja dúfam, že môj zubatý prívesok v tejto súťaži tiež nie.;-)

...lebo žralok sa len tak niečoho nezľakne

...lebo žraločí zub je oddávna obávaný tesák

...lebo ten môj je vlastnými rukami (nebojte, nie vytrhnutý, ide o repliku;-) medenými plátkami zdobený

...lebo visí na silnej retiazko-reťazi zo železiarstva

...lebo je odolný, veľký, mocný a neprehliadnuteľný

...lebo aj keď vo svojej podstate možno pôsobí drsne

...dokáže byť a vyzerať tak nežne! Len sa naňho pozrite. Krotký a pokojný, leží si na svojom/mojom handmade ružovom pulovríku a nikomu by neublížil. Do nikoho sa nezahryzol. Jedine ak do toho dortu. Uvidíme, či bude príležitosť (na oslavu).;-)

-end-

EDIT EDIT EDIT: Tak zúbok mi nakoniec ten porcelánový šperk od Tyformy vyhral, juchúú, ďakujem!:-)

RUŽOVÝ TRÓN

Bolo to takto: k vytvoreniu tohoto "ešte dnes" článku bola som evokovaná. Že kým? By myyna. Na svojom fejsbúku ukazovala krásnu bedničku a položila onu otázku: Našli jste někdy něco pěknýho u popelnice? A v tom som si spomenula! Na úbohé, nebohé kresielko, ktorému sme predminulé leto vdýchli nový život. Vlastnými rukami len čiastočne (ale zato urputne), no aj to sa počíta.;-) A keďže som rovnako netrpělivá ako adresa Myyninho blogu, musela som okamžite nazrieť do fotoarchívov, zaloviť do fotozložiek, načrieť do svojej pamäte, že ako to celé bolo a (horko-ťažko) prebiehalo. Ste zvedaví?:-)

Ta-dáá! Ružový trón vo svojom novom šate. Ale takto nevyzeral vždy. Zažil si, chudáčik, aj horšie časy...

 Horšie časy.

1. Dve staré, starožitné susedovie kreslá odsúdené na milosť-nemilosť pred bytovkou. 

2. Kresielko rozobrané do poslednej nitky, do poslednej strunky a posledného klinčeka.

3. Ta-dáá!;-)

Pôvodný plán a zámer, cieľ a odvážne odhodlanie bolo: kreslo si očalúniť vlastnoručne. A pokusne. Raz to skúsiť treba. Ale keď sme ho začali zbavovať starého šatu, starej látky, slamy vo vnútri, starých špagátov a klincov (ktorých tam bolo asi tisíc-deväťsto-päťsto), narobili sa a párkrát si zanadávali, čí nápad toto celé bolo!?, najgeniálnejší plán a zámer, cieľ a odhodlanie znelo: neodkladný odchod k čalúnnikovi. Už ani prstíkom na tom kresle nepohnem! Len farbu a látku si vyberiem.

Áno, predstavovala som si najskôr kombináciu dvoch rôznych látok. A potlače, ktoré som v obchodoch ani u čalúnnikov nenašla. Aj farebný plán bol (asi) iný. Ale z dostupných vzorkovníkov na mňa jednoznačne vyskočila zastretá, tlmená, trošku púdrová ružová farba látky s teflonovou (najdrahšou;-) povrchovou úpravou. K nej som si zapriala moridlo čokoládovej farby na krútené drevené operadlá a na nožičky. No a poprosila som o "nie príliš dokonalý finiš" a nech to drevo pekne presvitá.:-)

(A keď do miestnosti presvitá slnko cez veľké balkónové dvere, najlepšie sa leží na zemi, ani kreslo netreba;-).

Vynovený ružový trón. Aj keď by som ho mala najradšej stále pri sebe, mohla teraz zobrať deku (a pivo;-) a sledovať hokej, do bytu sa nám už nezmestilo. A tak skončilo vo "víkendovom sídle".;-) Darí sa mu tam ale výborne. Vyzerá tak spokojne... Čo poviete? Ja myslím, že zachrániť ho bol nakoniec výýborný plán a zámer, cieľ a odhodlanie. Aj keď nám dal trochu zabrať.

 Asi takto.

Ale čo to počujem?? Žeby susedia niesli zase nejaký poklad pred dom? Letííím. :P

A čo vy? Alebo - opýtam sa slovami klasika:

Našli jste někdy něco pěknýho u popelnice?;-)

-end-

P.S.: Už o pár dní sa na štyroch rôznych blogoch (vrátane môjho) objaví jedno štvorité DIY, ktoré má za ušami Ružový sob.;)

Stay tuned!

JEDNA LASTOVIČKA KONCEPT NEROBÍ

To už tu (kedysi) dávno odznelo. Pri rozprávaní o lastovičkovom vešiaku. Lastovičky treba aspoň dve. A tak sa aj stalo...

Kým som na čiernobielu komodu mohla postaviť čiernobielu šperkovnicu, udialo sa toto:

Našla sa šperkovnička (alebo-čo-to-bolo-kedysi). V jednom starom byte. Vedela som, že ju chcem, ale aj to, že jej vlások na hlave určite skrivím. To roztodivnofarebné čudo bolo do akéhokoľvek obydlia mne všetkých blízkych ľudí široko-ďaleko nehodiace sa.;-) No a hlavne do toho nášho nehodiace sa. Všetka česť všetkým starožitnostiam, ale toto veru e-e. Pardón.

Obrúsiť, natrieť na matnobielo (iba vrch, spodok bol originál leskločierny, a teda nanajvýš absolútne ideálny).

Potom už len stačilo centrofixkou nakresliť pár lastovičiek, do šperkovnice ukryť šperky a postaviť ju/ich v spálni na komodu.

 Proste na miesto, kde dokonale (ne)farebne zapadnú.

 Kde vytvoria so spomínaným lastovičkovým vešiakom ten spomínaný lastovičkový koncept.

Lastovičí snem.

 Ale myslím, že keby aj neboli v jednej miestnosti,

 cestu k sebe by si našli. 

 Veď sú to lastovičky... ;-)

 -end-

BEZ STOLA SA NEDÁ STOLOVAŤ

A keďže sme náš pôvodný kuchynský stôl (veľký, sklenený, na mieru meraný) opatrili jedného pekného dňa malými, nenápadnými koliečkami, vozili sme ho zo srandy po celom byte, až kým nakoniec neskončil (nezaparkoval) v obývačke.;-) Teda, v jednej jej časti. Lenže kuchyňa bez stola - nemožné zhola. Potrebovali sme náhradný plán. A stôl. A stoličky, isteže.

I ponúkol sa jeden dobrý muž, že by vhodného adepta pre nás mal. Starý, drevený, poctivý stôl. Taký ten s jedným šuflíkom. A stoličky, isteže. (Zas nie až tak) veľa kilometrov museli tieto čajky nalietať, kým mohli pristáť na ich čele. Na stoličkovom operadle. A sedáku. Veď uvidíte. Najskôr letmý pohľad realite a minulosti do očí. Nebolo všetko hneď ružové (teda biele)...

Milého stola bolo treba najskôr poriadne (d)opáliť opaľovačkou (ten vyzerá, čo?), obrúsiť, zbaviť starých, už zožltnutých náterov. Áno, stoličky tiež. Isteže.;-) A tak sme sa jedno leto opaľovali do zblbnutia a natierali do biela. Hm, čudná sezóna...

A potom už mohla konečne nastať FÁZA 2: na novučké bielučké stoličky začať maľovať. Vystrihnutými obrázkami zo servítok. Plachetnice, rozbúrené more, majáky a čajky zdali sa byť tými pravými. ...už som vám hovorila, že zrovna bolo leto?;-)

 Plachetnička na operadle zvonku...

...maják zvnútra...

...a na sedáku čajky.

 Keď sa im občas zacnie za slnkom a vetrom, posedíme si s nimi na maličkom balkóne. Lepšie než nič.;-)

 Sťažovať sa ale nemôžu. Celkom s tou kuchyňou ladia. Zatiaľ...
Červené dvierka by som už totiž najradšej vymenila za biele (napríklad).

  K nim by sa loďka na šuflíku hodila perfektne.

-end-

ZAMILOVANÉ PONOŽKY

Žiadne pravidlá nás nezastavia. Ani tie, ktoré tvrdia, že nové ponožky nosí len Ježiško, ani tie, ktoré nám chcú nahovoriť, že muži snáď nenosia srdiečkové vzory.;-) Vlastne, jedno pravidlo tu je: kliknúť na odkaz, ktorý vás prenesie do kúzelného sveta, na Vintage blog, kde sú aj romantiš témy vždy ochutené sladkou dávkou vtipu a zmyslu pre humor jeho úúžasne milej autorky.:-) Snáď sa mi teda týmto srdiečkovo-ponožkovým DIY podarilo jednu takú romantiš tému skĺbiť s troškou nadsázky a s nie až tak romantickými ponožkami...;-) Vlastne, teraz už romantické sú... ale predtým neboli... ale... aale, prečo to komplikovať - ako vznikli zaľúbené ponožky, uvidíte u Vivi! Volá ich "malý dárek pro velkou lásku"... dokonalé.♥

www.vintageblog.cz/2014/02/maly-darek-pro-velkou-lasku

 Jaj, nech už je ten Valentín! (a to som veru ešte nikdy predtým nepovedala;)

-end-