HELLO HONEY BUNNY

Občas sa to tak proste stane. Že roky nejakú vec spokojne používate a potom zrazu, keď sa jej lepšie prizriete, zistíte, že už asi doslúžila. A bude vám treba vec novú. Náhradnú. Lepšiu? Krajšiu? Handmade? Najlepšie. A najlepšie hneď, okamžite.

A tak to bolo aj s mojou podložkou pod myš. Len z čoho ju vyrobiť, to bolo otázne...

Až kým som v hobby-shope neobjavila toto tenké, penové, fialové niečo. Za asi 40 centov.

 Cha! Vymerať štvorec (alebo obdĺžnik, ale ja radšej štvorce), zaobliť rožky (podľa starej podložky) a... a je to. Nuda.

 Čosi by to ešte chcelo. Savá penová podložka si nejakú "maľbu" priam pýtala. A zajačik, to je stávka na istotu.;-)

A tak sa podložka dočkala náhodného sem-tam opečiatkovania a zajačie uši a chvostíky následného vymaľovania.

 Bielym akrylom.

A prečo zajačiky? A prečo akrylom? A prečo bielym akrylom?

Malo to hneď niekoľko objektívnych dôvodov:

lebo biela s fialovou = ♥

lebo akryl = ♥

lebo zajačiky = ♥

 A tu už podložka vo svojom reálnom prostredí.

hashtag: #hellokittynoačo ;-)

-end-

BOL RAZ JEDEN PÁV...

Mala som také vreckovky. Z DM. V krásnej oválnej krabičke. Také tie, čo sa vyťahujú z vrchu. Viete. A ten obal bol až taký krásny, že som si ho nechala aj potom, čo sa minula aj tá najposlednejšia vreckovka. Hádzala som do nej zatiaľ drobnosti a mala s ňou úmysly rôzneho recyklačného charakteru. Čo všetko by sa s tým čači lesklým, mocným papierom dalo vyparatiť...?

Tie farby, tie bodky, ten páv... tá kvalita! Kto by to vyhadzoval? (na mňa nepozerajte)

Rozhodnutie teda padlo: bude z toho pohľadnica. Pozdrav. Pohled. Líbesbríf. Snáď (niekoho) poteší.

 Beriem nožnice, ceruzku, pravítko... viac k tomu ozaj netreba. 

Teda okrem tej vreckovkovej krabičky s nejakým pekným motívom podľa vlastného výberu. (Kuk do DM, mávajú ich!)

 No a potom už prichádza demoličná čata. Trhá papier, trhá spodok, trhá vrch... (ale nebojte, citlivúčko;-) 

Z oválnej krabičky ostáva na stole jeden dlhočizný rovný pás.

 Potom už len odstrihnúť/pristrihnúť/zarovnať... spodok/okraje/vrch... čo treba. 

Presnú polovičku dlhočizného pásu vymerať a v pohľadnicu "zalomiť".

 A na nejaký čas prípadne zaťažiť (ale nie washi páskami, tie sú tu na iné účely:-), 

lebo papier je naozaj pevný a rád si svoj pôvodný oválny tvar zachováva.

 A na záver už len doladiť jemné detaily...

Napríklad tými páskami.

 Vyzdobiť (a zladiť) nimi vnútornú bielu stranu, na ktorú budeme svoj pozdrav/prianie/vinš vpisovať.;-)

 A ak by sa ešte predsalen pohľadnica trochu otvárala alebo by chcel do nej páv či niekto iný nakúkať, môžete ju ešte rovnakými páskami na jednom mieste "zapečatiť". Nech je to krásne tajnosnubné!;-) A adresát má čo rozbaľovať.:-)

Tak, kto dá adresu? ;-))


-end-