Mala som také vreckovky. Z DM. V krásnej oválnej krabičke. Také tie, čo sa vyťahujú z vrchu. Viete. A ten obal bol až taký krásny, že som si ho nechala aj potom, čo sa minula aj tá najposlednejšia vreckovka. Hádzala som do nej zatiaľ drobnosti a mala s ňou úmysly rôzneho recyklačného charakteru. Čo všetko by sa s tým čači lesklým, mocným papierom dalo vyparatiť...?
Tie farby, tie bodky, ten páv... tá kvalita! Kto by to vyhadzoval? (na mňa nepozerajte)
Rozhodnutie teda padlo: bude z toho pohľadnica. Pozdrav. Pohled. Líbesbríf. Snáď (niekoho) poteší.
Beriem nožnice, ceruzku, pravítko... viac k tomu ozaj netreba.
Teda okrem tej vreckovkovej krabičky s nejakým pekným motívom podľa vlastného výberu. (Kuk do DM, mávajú ich!)
No a potom už prichádza demoličná čata. Trhá papier, trhá spodok, trhá vrch... (ale nebojte, citlivúčko;-)
Z oválnej krabičky ostáva na stole jeden dlhočizný rovný pás.
Potom už len odstrihnúť/pristrihnúť/zarovnať... spodok/okraje/vrch... čo treba.
Presnú polovičku dlhočizného pásu vymerať a v pohľadnicu "zalomiť".
A na nejaký čas prípadne zaťažiť (ale nie washi páskami, tie sú tu na iné účely:-),
lebo papier je naozaj pevný a rád si svoj pôvodný oválny tvar zachováva.
A na záver už len doladiť jemné detaily...
Napríklad tými páskami.
Vyzdobiť (a zladiť) nimi vnútornú bielu stranu, na ktorú budeme svoj pozdrav/prianie/vinš vpisovať.;-)
A ak by sa ešte predsalen pohľadnica trochu otvárala alebo by chcel do nej páv či niekto iný nakúkať, môžete ju ešte rovnakými páskami na jednom mieste "zapečatiť". Nech je to krásne tajnosnubné!;-) A adresát má čo rozbaľovať.:-)
Tak, kto dá adresu? ;-))
-end-